Ako uvádza Szattler [1], slovo plagiarius (teda plagiátor) bolo v starovekom Ríme označenie pre únoscu detí a otrokov. V súčasnosti chápeme tento pojem odlišne, ide tiež o únos, nie však ľudí ale myšlienok a nápadov, ktoré potom plagiátor prezentuje ako svoje vlastné. Už spomenutý autor Szattler [1] uvádza aj ucelenú definíciu pojmu plagiátorstvo, ktoré definuje ako "použitie originálnych myšlienok a tvorivých vyjadrení inej osoby s úmyslom prezentovať ich ako vlastné myšlienky a vyjadrenia". V širšom zmysle pod plagiátorstvom rozumieme: "používanie cudzích publikovaných i nepublikovaných myšlienok, formulácií, poznatkov, výsledkov bádania alebo iných výsledkov tvorivej práce, ako aj ilustrácií, tabuliek, fotografií a pod. bez udania zdroja v zozname použitej literatúry". [2] Kým prvá definícia sa týka úmyselných činov, druhá zahŕňa aj možnosť plagiátorstva z nedbanlivosti, keď autor napríklad zabudne uviesť zdroj do zoznamu bibliografických odkazov, čo je však tiež neprípustné.
Plagiátorstvo má dva základné rozmery a to etický a právny rozmer. Ak niekto vydáva cudziu prácu alebo jej časť ako svoj výtvor, zhodneme sa, je to neetické. Právny rozmer spočíva v tom, že plagiátor porušuje autorské práva autora a môže tým dopustiť trestného činu, v závislosti od závažnosti prípadu. V pracovnom živote môže mať plagiátorstvo za následok rozviazanie pracovného pomeru (napríklad pri vykonávaní novinárskej profesie). Poukazovaním na plagiáty medzi článkami novinárov sa zaoberá Gabriel Šípoš. Plagiátorstvo počas štúdia môže mať následok od neuznania práce a nutnosti jej prerobenia až po vylúčenie zo štúdia. Viac informácií na túto tému nájdete v samostatnej kapitole Univerzity a plagiátorstvo.